Dnes naposledy

             

          Potichu som kráčala po schodoch. Nechcela som, aby si vedel, že som prišla. Otvorila som strešné okno a preliezla von. Nikto nevedel, že sem chodím. Bolo to miesto patriace len a len mne. A aj tak by som ho vymenila za miesto v tvojom srdci. Aké patetické, však?

          Opatrne som sa oprela, aby som nepozhadzovala uvoľnené škridličky a uprela pohľad na práve vychádzajúce slnko. Odrazu mi napadla myšlienka nedýchať. Už nikdy. Vydýchla som a už som sa nenadýchla. Ležala som pokojne, na streche nášho spoločného väzenia, v ktorom sme sa navzájom týrali. Duša roztrhaná ako narodeninové konfety, ibaže menej farebná.

          Vychádzajúce slnko farbilo oblohu do žlto červena. Nádherný pohľad. Kto by si nechcel vybrať obraz, ktorý uvidí tesne pred tým ako navždy zavrie oči? Usmiala som sa. Viečka pomaly klesali a obraz východu slnka a stále zužoval. Zavrela som oči.

          Zamračila som sa, otvorila oči a sťažka sa nadýchla. Nie. To by bolo príliš jednoduché. Pre nás oboch.

          Zišla som späť dolu a oblečená si ľahla vedľa teba. Spal si pokojne, na tvári si mal ten nič netušiaci výraz. Koľko krát som ťa takto pozorovala a zápasila s túžbou na tvár ti pritlačiť vankúš. Je to až komické akou gradáciou pocitov dokáže prejsť jeden ľudský vzťah.

          Oprela som si hlavu o tvoje rameno a privinula sa bližšie. Dnes naposledy. Automaticky si ma objal rukou a ja som zavrela oči. O chvíľku bude ráno. Dnes naposledy…

~ od Coy na Jún 26, 2007.