…and then, I cried out all my sorrow…

      

         Dnes budem plakať. Plakať celé hodiny a hodiny, kým nevyplačem posledný dôvod, ktorý mi berie úsmev.

         Budem plakať pre priateľov, ktorých ktosi zradil, budem plakať pre tú, ktorá sa znovu popálila, budem plakať tú, ktorá nevie, či jej osudové kroky boli správne, budem plakať pre toho, ktorý opäť nenašiel lásku, budem plakať pre toho, kto sa utopil vo vlastných myšlienkach zatratenia.

          Budem plakať pre seba, pre muža, ktorý mi opäť skrížil cestu a prinútil ma spomenúť si na to, čo už dlho úspešne pochovávam v hlbinách mojej mysle. Budem plakať pre lásku, ktorá nemá byť nikdy naplnená.

          Chcem sa kúpať vo svojich slzách, nechať soľ, aby vyštípala z rán všetku bolesť až kým nezostane vo mne ticho. Až kým sa nebudem cítiť čistá ako novorodeniatko a svieža ako prvý ranný nádych v čase, keď slnko ešte len uvažuje, či dnes poctí Zem svojou prítomnosťou. Budem plakať, kým slzy neotupia bolesť na prijateľnú mieru a tvár lásky nezakryje bielosivá hmla.

          Dnes večer budem dúfať, že ráno prinesie nový nádych.

~ od Coy na December 21, 2007.