Ten vzťah, o ktorom nehovorím

Potreba vnútornej očisty sa preniesla smerom von a ja som sa rozhodla urobiť poriadok. Keď nemám možnosť urobiť poriadky vo svojich vzťahoch, budem mať čisto aspoň okolo seba.

Prehrabujem sa starými nepotrebnými vecami, zhodnocujem ich nevyhnutnosť, triedim. Z krabičky s lakmi na nechty vypadne fotka. Malá, dávno zabudnutá fotka. Si na nej ty. Vezmem ju do rúk a pozerám ti do očí. Prezerám si každý detail tvojej tváre. Mám s ňou spojených toľko spomienok. Odrazu začne hrať v rádiu pieseň. Tá naša. Rozchodová. Pamätám si na ten deň veľmi dobre. Na tie výčitky, vyznania a potoky sĺz, ktoré neprestávali ani dlho dlho potom. Nebol to jeden z tých našich „akože“ rozchodov. To bol ten posledný. Ten skutočný a fatálny.

Občas premýšľam, či to nebola chyba. Občas ma prinútiš spýtať sa, či sme si neboli súdení. No moje pochybnosti sa vždy rýchlo rozplynú, len čo ťa znovu vidím konať. Si to najlepšie a zároveň to najhoršie čo ma v živote postihlo. Potrebovala som veľa času kým som si to uvedomila. S nikým som nebola tak šťastná, tak sama sebou, a nikto na svete mi viac neublížil a nikoho som viac nenenávidela ako teba. Si svetlo môjho života. Ktoré ma spálilo do tla.

To čo sme mali bolo iné. Bolo to čosi zvláštne a špeciálne. Len málo ľudí okúsi čosi podobné. Raz by o nás dvoch mohli natočiť film. Dlhý, plný dažďa, náznakov, bolesti a jagavých zábleskov šťastia. Krásny a krehký ako kvet magnólie. Ale to by niekto musel vedieť to, čo viem iba ja a ty. To by niekto musel poznať pravdu. A tá ostala ukrytá hlboko vo všetkých tých výčitkách, vyznaniach a tom nekonečnom potoku našich sĺz.

~ od Coy na apríl 10, 2008.