Underwater freedom

V malom priestore panelákovej vane je moje kráľovstvo, v ktorom fungujú moje pravidlá a v ktorej o živote a smrti rozhoduje súboj pod vodnou hladinou.

Ležím vo vode a okolo mojej hlavy ako hladné supy krúžia problémy všedných dní. Dobiedzajú, ďobú do mňa, zraňujú ma. Niet kam pred nimi ujsť. Iba ak…

Zhlboka sa nadýchnem a ponorím pod hladinu. Je tam nádherné ticho. A pokoj. Nekonečný priestor pokoja. Počujem len hukot srdca v mojich ušiach a cítim teplo vody objímajúce celé moje telo. Zdanlivo nepotopiteľné problémy zostávajú visieť nad hladinou a ja som na niekoľko nádherných sekúnd úplne slobodná…

Odďaľujem čas návratu a pomaly začínam z pľúc vypúšťať životodárny kyslík. Hlas bublín derúcich sa na povrch prehluší hukot môjho srdca a spieva nepočuteľnú pieseň o slobode. Vynorím sa von a znova sa nadýchnem. Prudko a bolestivo, ako keď dieťa po prvý raz rozlepí svoje pľúca.

Moje starosti na mňa trpezlivo čakajú nad hladinou a opäť mieria k mojej hlave ako mory k zdroju svetla. Pozerám im do tváre, ako sa vyškierajú, ako sa vyhrážajú že ma zničia, že ma citovo a morálne potopia. To mi vnukne nápad.

Smútok zo stratenej dôvery. Chytím ho za nohu, znova sa nadýchnem a stiahnem ho pod hladinu. Ležím na dne, počúvam údery krvi na stenu mojej tepny a čakám, kým smútku dôjde dych. Ležím pokojne a smútok sa pomaly začína trhať a ťahať nad hladinu. Neúspešne.

Sklamanie zo zrady. Bráni sa klesnúť pod hladinu, no moja vôľa je silnejšia.

Strach ísť vpred. Podvodný boj s ním zvádzam najdlhšie zo všetkých, no napokon víťazím a strach pomaly klesá ku dnu.

Nepokoj, bolesť, urážky a zlosť. Jedného po druhom, sťahujem pod hladinu, do priestoru mojej slobody a hrám s nimi duel o prežitie. Nemajú proti mne šancu. Dnes nie. Dnes som sa rozhodla inak.

Mračná nad mojou hlavou sa pomaly rozpúšťajú a ja ležím v malom oceáne plnom mŕtvych myšlienok. Palcom na nohe zachytím kovovú retiazku a plynulým pohybom vytiahnem zátku. Ďalej ležím vo vani a nechávam klesajúcu hladinu vody hladkať moju kožu. Štrngotavý zvuk posledných pramienkov vody v odtoku je ako zvonček na konci rozprávky, v ktorom dobro opäť raz zvíťazilo nad zlom a čiaročky na mojich prstoch sú pomníkmi práve utopených myšlienok.

Otvorím oči, no ostávam ležať v prázdnej vani. Chcem čo najviac precítiť tento jedinečný pocit, aby som si aj zajtra mohla živo spomenúť na chvíľu, keď som bola opäť čistá a sama sebou. Na chvíľu, keď som sa zbavila trápenia a zlých spomienok. Na takú dlhú chvíľu, dokým boli pomníky na mojich prstoch stále viditeľné.

~ od Coy na apríl 22, 2008.