Skurvené dekórum
A robíš to znovu. Ubližuješ tým ľuďom a možno vlastne ani nevieš prečo. Musíš si v každej situácii zachovať to svoje dekórum, samostatnosť svojej osobnosti. Byť hrdina diskusie, vyviaznuť vždy s posledným slovom.
Vieš že ich to bolí? Asi nie. Tušíš to, no nepripúšťaš si to. Myslíš si, že každý berie život s takým stoickým chladom ako ty. Že každý ma okolo svojho vnútra čínsky múr obohnaný ostnatým drôtom pod vysokým napätím. Tak si teraz sadni, lebo toto ťa možno šokuje – na svete sú ľudia, ktorí NORMÁLNE CÍTIA!
Žijú, dýchajú, plačú, tešia sa, prežívajú sklamania, bolesti ale o to intenzívnejšie aj radosť zo života, šťastie a lásku. Ich život je oveľa farbenejší, má síce veľa odtieňov sivej, no o to žiarivejšie farby sú na opačnej strane. Tvoj život sú ako minulotýždňové noviny. Staré, ošúchané, obyčajné. Bez života, bez radosti. Bez zmyslu.
„Len im nedať pocit, že na nich závisíš…“ vravíš si iste každé ráno pred zrkadlom, „nedovoľ im vidieť svoju slabosť, svoje slzy…“ opakuješ si stále dokola, „nezasahuj do života iných, a oni nebudú zasahovať do toho tvojho.“
Nie, ty nenenávidíš. Prečo aj? To nie je vhodná emócia pre človeka v tvojom postavení. No byť diplomatický ešte neznamená neprejavovať city!
Nepripustiť si chybu. To je tvoja zásada. Najlepšia obrana je útok – ak ti niekto niečo vyčíta, skompromituj jeho slová. Toho sa vždy držíš. Čuduješ sa, ako viem, že si v skutočnosti len veľmi krehká škrupinka, ktorá dennodenne bojuje o prežitie? Odpoveďou sú možno tie slzy, ktorými noc čo noc kŕmiš obliečku svojho vankúša. Alebo to, že cítim prázdnotu tvojich slov, nenaplnenosť tvojich dotykov. Vidím ako každým úsmevom potichu kričíš o pomoc.
Mám chuť ťa kopnúť do zadku. Za to, čo zo seba robíš. Za to, že zabúdaš žiť. Že si myslíš, že ak citovo vychladneš, budeš lepším človekom ako my ostatní. Za to že vždy musíš mať pocit kontroly a vždy musíš prebiť argument.
Netvár sa, že ti na tom nezáleží, viem veľmi dobre ako vyzerá ukrývaný strach. Začni už sakra žiť a prestaň od seba ľudí odháňať svojím ľadovcovým prístupom! Prestaň si namýšľať, že si výnimočným človekom keď trpíš. Prestaň sa tak kŕčovito držať spoločenských hodnôt, ktoré ti ešte nikdy nič nedali. Skús sa pustiť a nechať chvíľu unášať životom. Čo také strašné sa ti môže stať? Začni zhlboka dýchať a prestaň sa oháňať nedotknuteľnosťou tvojich presvedčení.
Choď už do riti s tou tvojou integritou…
Venované tebe…
TOLKO TAKYCHTO LUDI POZNAM….
Najradsej by som to niekomu poslala , ale viem ze by ma len zotrel ….
niečo tak trefné, ako toto, som už naozaj dlho nečítala.. napísané ta na rovinu, kruto a bez súcitu.. a presne toto potrebujú takýto ľudia… dúfam, že si tento článok prečítajú
naozaj excellent
Elka
Viac nez dost…
Lilith
Ja taktiez. Ale taktiez viem aka by bola reakcia.
Darkness
Mozno precitaju a mozno sa v tom vdaka tomu aki su nikdy nenajdu.
Dakujem
Myslím, že narazenie pomôže viac ako tisíc podobných slov. Bolí to síce oveľa viac, ale oveľa skôr po náraze to pochopia. Že nie su ostrov sami pre seba.
Polepetko
Ostrov sami pre seba – pekne vystihnute.
Hm, casto sa ludia schovavaju za “ladove masky” a v skutocnosti su to kopky nestatia, ktore si svoje bole a samotu vytvaraju sami … Velmi pekne napisane.
Pus
Dakujem. K tym ladovym maskam, integrite a dekoru – ja k nim patrim tiez… Z casti asi kazdy z nas…
Velmi trefny clanok, ale na zaver mi chyba alternativa, ako by sa taky clovek mal podla teba spravat aby sa “unormalnil”. Je odkryty strach lepsi ako ukryvany? Nariekanie navonok tiez nikomu nepomohlo a tym ze clovek ukaze svoju zranitelnost iba pomaha tym ktori si zaumienili ublizit mu, nemyslis?
Ani hodnoty nemusia byt “spolocenske”, kazdy by mal mat tie svoje ktore nikdy nepusti – az kym mu ich niekto nevyrve. Lepsie sa stavia zivot na skale ako v mociari – za predpokladu ze niekto nebeha navokol s dynamitom a neodpali to co si pomaly v zivote vystaviame.
Mam z toho dojem ze velmi nestabilna osobka sa snazi zhodit niekoho kto sa o stabilitu aspon snazi, i ked mozno velmi nafukanym sposobom.
A farebne svety nikdy nie su sede, seda patri do ciernobieleho sveta – farebny svet pozna iba krvavy sumrak.
Blacksun
Ist z extremu do extremu nie je podla mna riesenie. A myslim si, ze clovek ako taky je dostatocne inteligentna bytost aby dokazal rozlisovat, pred kym sa otvorit moze a pred kym nie.
Keby som chcela tymto postom do niekoho rypat, vyrvavat mu jeho spolocenske hodnoty, tak mu to splechnem priamo do tvare. Ale tu sa jedna len o splet mojich myslienok a ziskanych pocitov konvertovanych prozaickou formou do clanku.
Nesnazila som sa nikoho zhodit. Clanok nebol o konkretnej osobe, inspirovalo ma viac ludi, vratane mna samej, ako som uz v predoslom komente naznacila. A ano mas pravdu, som velmi nestabilna osobka. A nikdy som sa tym netajila.
súhlasím s Lilith…poslala by som to niekomu…ale..iba by ma zotrel…
Invisible
Takych je viac…
Coy . Je zaujímavé, že často pre tých druhých vieme rady, čo by mali a ako by to mali robiť v uršitých situáciach. Žiaľ, keď sa jedná o nás samých sme často bezradní.
Marcus
To preto, ze clovek nie je schopny vidiet sam seba objektivne. Preto potrebujeme okolo seba inych. Aby sme videli ich chyby a postupne ich odhalovali v nas.
To Blacksun:
“Je odkryty strach lepsi ako ukryvany? Nariekanie navonok tiez nikomu nepomohlo a tym ze clovek ukaze svoju zranitelnost iba pomaha tym ktori si zaumienili ublizit mu, nemyslis?”
- kde si zobral, že opozitum skývaného strachu je “nariekanie navonok” ??? Ak by to tak bolo, tak by svet vyzeral naozaj čudne…a žiť v ňom by som nechcel. Svet je taký, aký ho vidieť chceš, farebný, ciernobiely, kľudne aj sépiový, avšak skrývať sa za ľudí, ktorí si zaumienili ubližiť iným (tebe, mne, jej… ) je z môjho subjektivneho pohľadu alibistické. Ublížiť Ti môže len ten, komu to dovolíš… tvoj krok, tvoja volba…tvoja bolesť.
To Coy:
pripadne ho pls vyhoď.
…ten zmurkajúci smajlík je tam omylom
Post na zamyslenie, ale myslím že vieš, že nie som oprávnený sa vyjadrovať k tejto téme, lebo…
Idem sa vrhnuť na druhý – má super názov
Eten
Smajlik vymazany. Nemusis sa vyjadrovat, ale vitaj spat vo virtualnom svete