Monológy divých makov

„Nechápeš, čo je priateľstvo, ale ani čo je nepriateľstvo, keď sme už pri tom. Máš rád každého, čo vlastne znamená, že všetci sú ti ľahostajní.“
Basil Hallward (Oscar Wilde: Picture of Dorian Gray)

„Potrebujem s niekým hovoriť,“ povedal chvíľu po tom, čo si sadol priamo pred ňu, „nevrav nič, len ma vypočuj. Viem, že som ťa v posledných dňoch zanedbával, no… neviem, ako to ospravedlniť…,“ nahlas povzdychol, pokrútil hlavou a pozrel sa na kyticu vlčích makov, ktorú jej priniesol.

„V posledných dňoch som si veľa vecí uvedomil. Alebo, skôr, položil veľa otázok. Potreboval som byť sám. Premýšľať. Preto som neprišiel.“

Nevravela nič, iba naňho hľadela svojimi búrkovo modrými očami.

„Ja vlastne neviem, ako poriadne začať. Ešte stále nedokážem sformulovať, čo ma ťaží.“ Na chvíľu sa opäť zamyslel a zahľadel do diaľky.

„Pamätáš si,“ začal odrazu, „raz si mi povedala, že jediný rozdiel medzi priateľstvom a láskou je absencia sexuálnej príťažlivosti. Vtedy som s tebou nesúhlasil, no teraz som si uvedomil, že máš pravdu. Malo by to tak byť. Priateľstvo by malo mať takú silu. Dnes už ale väčšinou, bohužiaľ, nemá,“ zamračil sa pričom prstami trýznil červený púčik. „Mám… mám v sebe taký pocit prázdna. A akoby všetko okolo mňa bolo prázdne. Neviem sa tešiť z vecí, ktoré mi predtým robili radosť. Odrazu sa mi zdajú byť… proste prázdne. Nie falošné alebo zlé. Jednoducho bezvýznamné v porovnaní so skutočnými hodnotami.

Prišiel som o mnoho priateľov. Nie, že by sa odo mňa odvrátili, proste som odrazu pochopil situáciu a prestal si nasilu namýšľať duchovnú prepojenosť medzi ľuďmi. Prišiel som na to, že to, čo som nazýval priateľstvom, bolo natoľko skutočným priateľstvom, na koľko som ho takým chcel vidieť. A ja som chcel. Bojoval som o priateľstvo. Ale ako môžeš vyhrať vojnu, keď jediný, kto o boji vie si ty sám?“

Chvíľu visel pohľadom na jej perách, ktoré ostávali trpezlivo zatvorené a čakali, kým si nevyleje všetko trápenie zo svojho srdca. Jej oči ho stále pozorovali, boli bystré a mali zvláštnu iskru. Vždy mal pocit, že nimi vidí priamo do jeho duše a že v ňom číta ako v otvorenej knihe. Aj preto bol dnes tu, s ňou.

„Kedy ľudia prestali veriť v priateľstvo? Kedy ho začali vnímať ako čosi, čo sa prirodzene vyprofiluje každodennou medziľudskou interakciou? Berú ho ako niečo samozrejmé, ako – áno, s týmito ľuďmi si rozumiem, tým pádom ich považujem za priateľov. A keď sa ich názory začnú rozchádzať, priateľstvo pohasne. Nikto sa nesnaží riešiť si konflikty… a ja…,“ hlas sa mu zasekol a do očí sa tlačili slzy,“ ja už nechcem takéto priateľstvá. Chcem niečo skutočné. Niečo čo nepominie mávnutím ruky.“ Znovu sa na chvíľu odmlčal, aby nabral stabilitu a zabránil slzám ukázať sa svetu. Mal pocit, že jej inak prísny pohľad trochu zmäkol.

„Začínam mať strach,“ začal znovu opatrne, pričom pozeral na špičky svojich topánok, „že moje priateľstvá nie sú skutočné. Že sú to všetko len dočasne vytvorené skupiny ľudí, ktorých práve teraz niečo spája. A ja som práve teraz nadobudol presvedčenie, že by malo ísť o niečo viac ako len o to, že s niekým vychádzam, zdieľam spoločnú prácu či ďalších kamarátov. Ale asi si to len zbytočne celé komplikujem, však? Nie, neodpovedaj prosím, to bola básnická otázka. A okrem toho, viem presne, čo mi chceš povedať. Chceš mi povedať, že opäť som sa dostal do bodu, kedy sa mi môj život zdá byť málo komplikovaný, tak si ho musím umelo devastovať filozofickými konšpiráciami. Asi máš pravdu.“

Chvíľu len tak mlčali. V tom tichu rinuli sa potoky myšlienok a výčitiek vlastného svedomia. Jeho svedomia.

„Asi som to vôbec nemal hovoriť. Moje obavy už čoskoro stratia svoj význam a nahradia ich ďalšie, omnoho sofistikovanejšie. Možno zajtra, možno o týždeň. Ale ty jediná si schopná ma vždy vypočuť a neodsúdiť ma len preto, že si tak strašne rád komplikujem život. A vždy si mi vravela, že ak ma niečo trápi, mám sa niekomu zdôveriť, aj keď sa jedná o hlúpu konšpiráciu. Pretože pocity transformované do slov strácajú na význame. Zovšednievajú. Pretože slová zabíjajú potenciál našich emócií.“

Keď mal konečne pocit, že dosiahol dno tej obrovskej amfory otázok a smútku, ktorá sa v posledných dňoch už prelievala, prisunul sa k nej bližšie:

„Ďakujem, že si ma vypočula,“ pozrel jej priamo do očí, „veľmi mi chýbaš,“ dodal a pohladil pery na zasklenej fotografii.

„Tie sú pre teba,“ zdvihol kvety a pousmial sa, keď si uvedomil, že jej ich takmer zabudol dať. Milovala vlčie maky. Položil kyticu pod mramorový pomník a s tentokrát neskrývanými slzami odkráčal preč…

~ od Coy na Jún 11, 2008.