Dopredu, dozadu, nabok a späť…

Moje srdce má namiesto vchodových dverí namontované lietačky. Muži prichádzajú a odchádzajú frekvenciou návštevníkov supermarketu a jediné čo po nich ostáva je ušliapaný koberček a tichá samota psychoticky žmurkajúcej neónky.

Zas a znova. Ten istý rituál. Tie isté reči. Tie isté sklamania. Tá istá bolesť. Tak dôverne známa, tupá, pomaly sa tlačiaca dovnútra ako nožík do stuhnutej kocky masla.

Nič sa nezmenilo. Ani ja nie. „Podstatu človeka nezmeníš,“ povedal mi ktosi, keď som prezentovala svoju pochovanú minulosť, „môžeš ho obliecť do iných šiat, môžeš mu zmeniť meno, pokojne mu môžeš zmeniť aj pohlavie, ale jeho podstatu, tú nezmeníš nikdy.“

Neverila som, že má pravdu. Verila som sebe. Verila som, že som iná, že som išla ďalej, že som prekročila tie staré hranice. Omyl. Trvalo mi veľmi dlho, kým som zistila, že všetko je po starom. NIČ sa nezmenilo. Stále som to ja, so svojim strachom so svojimi úzkosťami s tou svojou prekliatou minulosťou. Akokoľvek sa snažím zabudnúť, akokoľvek sa ju snažím prehliadať, zapierať či ignorovať, na sklonku dňa ma aj tak vždy dohoní.

Nedá sa ujsť pred niečím, čo zo mňa spravilo toho človeka, akým som dnes. Toho cynického, obsedantného, cholerického neurotika trpiaceho vzácnou formou psychického masochizmu, pri ktorom podvedome ubližuje nielen sebe, ale aj ľuďom naokolo. Skeptik. Ateista. Z časti racionalista, stoik aj nihilista.

Kiež by som verila v Boha, v jeho nekonečnú milosť a silu odpustenia. Kiež by som mala tú nádej, že jedného dňa bude všetko dobré, bude mi odpustené a dostanem právo začať odznovu. Buď teraz tu, alebo na tom druhom brehu.

Je jedna hodina v noci a nemôžem spať. Už štvrtýkrát vstávam z postele, aby som sa išla napiť, prejsť po chodbe, zapáliť si na balkón. Znova si líham, na pár sekúnd zavriem oči, no potom ich otvorím a v popamäti šmátram po mobile. Žmúrením sa snažím zmierniť oslňujúce svetlo displeja a hľadám smsku. Minulý štvrtok to bol presne mesiac, čo si mi napísal. Kolaudácia. Len ty a ja. Nazval si ma dievčatkom. Napísala som, že pracujem, že nestíham, že niekedy nabudúce.

Dnes ráno som sa zobudila a uvedomila si, že žiadne nabudúce už nebude. Už nechcem.

Môžem celý život čakať, kým mi Boh, osud, náhoda či iná riadiaca sila vesmíru dá novú šancu. Alebo sa môžem postaviť a po tú šancu si prísť sama. Pridlho som sedela…

~ od Coy na September 8, 2008.