Confederacy of unique souls

Kdesi v budúcnosti pretrhli sme pásku víťazstva, no patričný pocit sa nedostavil. Tvoj dotyk bolí. Sme tu, sme spolu, sme dokonalí. Sme dvojjediní.

Kladieš otázky, či sme ešte spriaznení, či sme jedna bytosť. Ja sa pýtam – sme ešte?

Mizneš mi pred očami ako hmla, strácaš sa v odraze kvapiek vody. Meníš podobu, oddeľuješ sa odo mňa. Bolí to. Nestrácam len teba, strácam aj veľký kus seba. Spolu s tebou zomiera aj ráno. Bojím sa, že slnko už nikdy nevyjde len pre nás dvoch.

Sediac uprostred ničoho zazriem letmý náznak tvojej prítomnosti. Je to ako rana nožom. Priamo do hrude. Potom, neviditeľná ruka vedúca nástroj samoty sa pomaly posúva nižšie a ostrá čepeľ mi nemilosrdne rozrezáva hrudník a brucho.

Ako sa môžem usmievať, keď ti svoj úsmev nemôžem darovať?

Ako môžem dýchať, keď tu nie si, aby si počul môj dych?

Ako môžem milovať, keď teba už niet?

Nemôžem uveriť, že tvoje pery zostali navždy chladné. Každé ráno vstávam s vierou, že to všetko bol len zlý sen. Že vytočím tvoje číslo a znovu budem počuť tvoj smiech. Že budeš tu, keď ťa zavolám. Že budeš…

Svet bičovaný dažďom sme nechali za bránou a skrývame sa v tme. Chytím ťa za premočený rukáv a otočím k sebe. „Sľúb mi, že nikdy nezomrieš. Prisahaj, že budeme žiť večne, ten náš smiešny život plný strachu z bolesti a prešľapovania na jednom mieste. Všetko to zlé v mojom živote dokážem pochopiť a stojí mi to za to, ak viem, že ťa mám blízko.“ S nepredstieranou naivitou verím, že pomedzi kvapky dažďa na mojej tvári nezbadáš slzy, ktoré som nedokázala potlačiť. Chcem byť silná. Objímeš ma tak, ako by to malo byť naposledy a ja sa nemôžem ubrániť pocitu, že to tak skutočne je.

Ako viem, že tu budeš aj zajtra?

Mám strach, že ak odídeš, budem žiť s vedomím, že to ja som ti napísala ortieľ smrti. Pretože som vedela, kedy si po teba príde. A pretože som ju nedokázala zastaviť. Pretože stále nemám tú silu. Bol si jedným z dôvodov, pre ktoré som sa rozhodla ísť iným smerom, vzdať sa svojho cieľa. A paradoxne ťa teraz presne vďaka tomu strácam. Irónia života je nekonečná a nám možno skutočne nezostáva nič iné iba sa smiať. Smiať sa cez slané slzy a veriť, že jedného dňa budú naše rozhodnutia prameniť z presvedčenia a nie zo strachu.

~ od Coy na október 6, 2008.