Learn to let go

…nevravím zbohom, bojím sa sily tohto slova, ktoré vraví „už nikdy viac“. Odchádzam bez rozlúčky, no neviem, či sa vrátim. Nastal čas pustiť sa…

Stojím na okraji priepasti, tam kde končí pevná pôda pod mojimi nohami. Pozerám dolu do neznáma, na nekonečnú tmu rozprestierajúcu sa všade navôkol. Vietor mi vlastnými vlasmi zakrýva výhľad a pritom sa ma akosi snaží postrčiť vpred. Už iba jeden krok…

Stojím hore, sama, vo svojom malom svete a už hodnú chvíľu upieram zrak smerom z útesu. Niekde tam dole si ty. Nevidím ťa, ale viem, že čakáš s otvorenou náručou, kedy skočím. Bosými nohami sa zabáram do pôdy podo mnou, prstami hnietim slnkom vyhriatu zem. Myslela som si, že za tie roky sme spolu zrástli, že som zapustila korene, no nie je tomu tak. Ešte stále mám šancu na zmenu.

Dnes je ten deň. Deň, kedy sa rozhodnem, deň, keby sa pustím a naučím sa padnúť. Its time to let go…

Stojím na samom okraji, prsty na nohách sú už vo vzduchu. Otvorím ruky nebu, oči zavriem a naposledy sa nadýchnem. Opúšťam svoj svet. Ten, ktorý som tak dlho budovala, ten ktorý mi bol domovom, ochranou, zázemím. Netuším, či sa ešte niekedy vrátim a či môj svet bude ešte niekedy taký istý. Padám dolu do neznáma a verím, že na konci pádu budeš stále ty. A spolu vytvoríme nový svet.

…chladný vietor mi svišťí okolo uší. Padám dolu do neznáma, no stále cítim zvyšky pôdy na mojich nohách…

~ od Coy na December 22, 2008.