Neznesiteľná neistota bytia

Môžete veriť v čokoľvek.

Môžete mať po svojom boku Boha, rodinu aj celý zástup ľudí, ktorým vravíte priatelia.

Môžete prekonávať prekážky, rozdávať úsmev a šťastie, dávať aj prijímať lásku.

Môžete robiť či dokázať čokoľvek na svete.

Nič to nezmení na tom, že ste, vždy ste boli a aj na veky zostanete sami.

Raz, keď zavriete oči a znova ich otvoríte, zistíte, že pri vás nikto nestojí. Mama vás už nedrží za ruku. Najbližší priatelia vám už nenašepkávajú čo ďalej. Vaša láska sa vám už nepozerá hlboko do očí. Každý si žije svoj život. Každý človek na svete je sám.

Pozerám sa do zrkadla a odraz v ňom ma napĺňa strachom. Kedy som dospela k tejto osobe? Kedy som prestala ísť ďalej? Kedy som sa stratila?

Zistila som, kto som. Že som slabá. Že nie som tá, ktorou som dlhé roky žila vo svojich predstavách. Že to nedokážem…

Ideály, nadhľad a viera v to, že „mne sa to stať nemôže“ sú tak strašne vzdialené. Jedno ráno som sa zobudila a sladká naivita, ktorej existenciu som vždy popierala, bola odrazu skutočne preč. Svet bol stále ten istý, ale moje miesto v ňom sa zmenilo. Stalo sa skutočnosťou.

Nie je najťažšie priznať si chybu. Najťažšie je, priznať si, ako sme naložili s našim životom. Položiť si ruku na srdce a priznať, že nie sme šťastní. Že sme sami. A že to takto nezvládame.

 

Nie som šťastná.

To znamená, že som svojim spôsobom mŕtva.