Ten vzťah, o ktorom nehovorím

Potreba vnútornej očisty sa preniesla smerom von a ja som sa rozhodla urobiť poriadok. Keď nemám možnosť urobiť poriadky vo svojich vzťahoch, budem mať čisto aspoň okolo seba.

Prehrabujem sa starými nepotrebnými vecami, zhodnocujem ich nevyhnutnosť, triedim. Z krabičky s lakmi na nechty vypadne fotka. Malá, dávno zabudnutá fotka. Si na nej ty. Vezmem ju do rúk a pozerám ti do očí. Prezerám si každý detail tvojej tváre. Mám s ňou spojených toľko spomienok. Odrazu začne hrať v rádiu pieseň. Tá naša. Rozchodová. Pamätám si na ten deň veľmi dobre. Na tie výčitky, vyznania a potoky sĺz, ktoré neprestávali ani dlho dlho potom. Nebol to jeden z tých našich „akože“ rozchodov. To bol ten posledný. Ten skutočný a fatálny.

Občas premýšľam, či to nebola chyba. Občas ma prinútiš spýtať sa, či sme si neboli súdení. No moje pochybnosti sa vždy rýchlo rozplynú, len čo ťa znovu vidím konať. Si to najlepšie a zároveň to najhoršie čo ma v živote postihlo. Potrebovala som veľa času kým som si to uvedomila. S nikým som nebola tak šťastná, tak sama sebou, a nikto na svete mi viac neublížil a nikoho som viac nenenávidela ako teba. Si svetlo môjho života. Ktoré ma spálilo do tla.

To čo sme mali bolo iné. Bolo to čosi zvláštne a špeciálne. Len málo ľudí okúsi čosi podobné. Raz by o nás dvoch mohli natočiť film. Dlhý, plný dažďa, náznakov, bolesti a jagavých zábleskov šťastia. Krásny a krehký ako kvet magnólie. Ale to by niekto musel vedieť to, čo viem iba ja a ty. To by niekto musel poznať pravdu. A tá ostala ukrytá hlboko vo všetkých tých výčitkách, vyznaniach a tom nekonečnom potoku našich sĺz.

Let me be your killer

 

          Chcem byť tvojim vrahom. S absolútnou satisfakciou priložím chladnú hlaveň ocele k tvojmu pulzujúcemu spánku a ukončím tvoje putovanie týmto svetom.

          Budem tvoj najvyšší sudca, porota, žalobca aj obhajca. Budem tou, ktorá rozhodne či máš právo kráčať po tejto zemi. Vezmem osud do vlastných rúk a budem sa opíjať mocou, ktorú mi dáva kontrola nad tvojím životom.

          Trvalo mi roky, kým som sa od teba odpútala, kým som pochopila, čo všetko si v mojom živote spôsobil. Na koľko si ho ovplyvňoval. Robil za mňa rozhodnutia. Teraz je rad na mne. Teraz ja rozhodnem o tvojom osude.

          Nezaslúžiš si byť tu, nemáš právo ničiť mi život. Konečne som pochopila, že ťa nepotrebujem. Zomrieš mojou rukou, a to už čoskoro. Odstránim ťa bez milosti a nevyroním za tebou jedinú slzu. Nikdy.

          Prídem vedy, keď to budeš čakať najmenej. Tak ako si to robil ty mne po celý môj život. Pozriem sa ti do očí, poviem zbohom a naposledy si pripomeniem ten pocit, ktorý ľudstvu prinášaš… Strach…

          Stál si pri mne keď som šla do školy, stál si pri mne keď som sa prvý krát sklamala v láske. Bol si so mnou počas tých najtmavších nocí a držal si ma za ruku, keď sa mi rúcal svet. Bránil si mi znova sa popáliť, znova si ublížiť, nedovolil si mi urobiť krok vpred. Stačilo. Už nemienim kráčať životom so strachom.

          Strach, Zúfalstvo, Beznádej, Smútok, Hnev, Žiarlivosť… jedného dňa budem vašim vrahom…

Waiting 4 you

          Čakám na teba. Na to kedy prídeš. Už je to niečo medzi dňami a večnosťou. A ja tu stále čakám, v pootvorených dverách.

          Najprv som len tíško sedela v kúte a pokojne na teba čakala. No život okolo mňa prúdil ďalej, a tak som kráčala spolu s ním. No neprestala som čakať. Teraz žijem, dýcham a kráčam ako každý iný človek, no vo vnútri stále sedím v tom kúte a ticho na teba čakám.

          Kvôli tebe sa už prestávam smiať, kvôli tebe večeriam pivo a tri marlborky, kvôli tebe už prestávam dúfať. Práve preto, že ma nechávaš tak dlho čakať. Odpusť mi, že som slabá a že občas už v teba neverím.

          Neviem ako prídeš, neviem kedy prídeš. Neviem, či vôbec niekedy prídeš. Chcem len aby si vedel, že nech si kdekoľvek, ak sa rozhodneš prísť, čakám tu na teba. Nenechaj ma čakať pridlho. Nedovoľ, aby to najlepšie zo mňa odniesol čas a otupila samota. Nenechaj ma zatrpknúť. Príď skôr, než tie dvere navždy zatvorím.

Frozen

Chcela by som ti povedať, že som šťastná. No môj úsmev zamrzol kdesi na polceste a už niet kam ďalej by sa dalo ísť. Náš život sa zmenil a môj dych akoby už nebol samozrejmosťou.

Dnes sa cítim tak sama, ako som sa už niekoľko rokov necítila. Sledujem svoj odraz v zrkadle a vyjadrujem mu úprimnú ľútosť. Za to telo, ktorého nemá právo nikto sa dotýkať. Tie pery, ktoré nikdy nevrátia bozk. Tie oči, ktoré nikto nemiluje…

Zamrazila som svoje srdce. Už dávno. Dnes sa začínam roztápať. Prvými dotykmi slnka sa lesklá vrstva ľadu začína pomaly topiť a pukať. A život pod ním začína bolieť. Ostrým krikom sa hlási k životu a dožaduje sa svojich práv. Práv na lásku. Práv, ktoré mu práve teraz dať nemôžem.

 

Zavri oči, zakry uši a drž jazyk za zubami

  

          Stali ste sa už niekedy svedkami čohosi, čo ste nechceli vidieť? Už ste sa niekedy dozvedeli tajomstvá a informácie, ktoré ste počuť nechceli? Vyslovili ste slová, ktoré ste vzápätí chceli vziať späť?..

Videla som prejav náklonnosti tam, kde nemal čo robiť.
          Pre koho iného ste ochotní privrieť oči, ak nie pre priateľov? Nerozumiem aký zmysel má pravda, keď by okolo seba spôsobila iba škodu. Kedy bolo povedané, kto je povinný uviesť veci na správnu mieru, ak má pocit, že čosi nie je v poriadku? Necítim sa byť tá, ktorá má rozhodovať o osude iných.
          Dnes zaváram oči. Pre lásku a pre priateľstvo.

Počula som tajomstvá, ktoré mi len zbytočne skomplikovali život.
          Vedela som o budúcnosti, ktorú som však nemala možnosť nijako ovplyvniť. Iba sa ticho prizerať. V srdci som skrývala bolesť a horiace líca hasila slanými slzami.
          Dnes si zakrývam uši. Pre pokoj mojej duše.

Vypustila som z úst slová, ktoré som neskôr trpko oľutovala.
          Boli to slová zraňujúce, no aj slová chvály a útechy. Pretože aj tie, smerované nesprávnej osobe, môžu byť hlúpym spôsobom zneužité alebo ešte hlúpejším spôsobom jednoducho nepochopené.
          Dnes držím jazyk za zubami. Lebo hovoriť je striebro, no mlčať zlato.

          Všetci robíme chyby. A niekedy sa do krízových situácii dostávame absolútne nevinne. No zodpovednosť za naše činy je stále rovnaká. Akokoľvek sa podľa videného, počutého a zažitého rozhodneme reagovať, vždy tým trvalo ovplyvníme životy ľudí okolo seba. Aj vtedy, ak sa rozhodneme nerobiť nič.

          Preto je v  živote občas nevyhnutné vedieť zavrieť oči, zakryť uši alebo držať jazyk za zubami.

In the land of Nevermore

          

Mám pocit, že spravodlivosť dokazuje svoju existenciu len vtedy, keď trestá mňa…

Je tma.
Čierňava je všade naokolo a aj vo vnútri. Splývam so svojím osudom ako malá kvapka so zvyškom oceánu. Vydýchnem a podriadim sa.

„Prečo nemôžem byť šťastná?“ pýtam sa.
„Lebo si zlý človek,“ šepká mrazivý hlas za mojím chrbtom, „nezaslúžiš si už byť milovaná.“

Ležím v prachu spomienok a slzami si nechávam spáliť kožu. Príliš veľa chybných krokov. Príliš veľa rán. Príliš veľa omylov. Vysoká cena za zmluvu s diablom.

Padám do krajiny Nevermore. Do krajiny, pri ktorej peklo vyzerá ako prechádzka v parku. Do krajiny zabudnutia a zatratenia. Tam, kde vzduch vonia krvou a páli pri každom nádychu. Klesám ma miesto, kde odpoveďou na každú otázku je – už nikdy viac…

…and then, I cried out all my sorrow…

      

         Dnes budem plakať. Plakať celé hodiny a hodiny, kým nevyplačem posledný dôvod, ktorý mi berie úsmev.

         Budem plakať pre priateľov, ktorých ktosi zradil, budem plakať pre tú, ktorá sa znovu popálila, budem plakať tú, ktorá nevie, či jej osudové kroky boli správne, budem plakať pre toho, ktorý opäť nenašiel lásku, budem plakať pre toho, kto sa utopil vo vlastných myšlienkach zatratenia.

          Budem plakať pre seba, pre muža, ktorý mi opäť skrížil cestu a prinútil ma spomenúť si na to, čo už dlho úspešne pochovávam v hlbinách mojej mysle. Budem plakať pre lásku, ktorá nemá byť nikdy naplnená.

          Chcem sa kúpať vo svojich slzách, nechať soľ, aby vyštípala z rán všetku bolesť až kým nezostane vo mne ticho. Až kým sa nebudem cítiť čistá ako novorodeniatko a svieža ako prvý ranný nádych v čase, keď slnko ešte len uvažuje, či dnes poctí Zem svojou prítomnosťou. Budem plakať, kým slzy neotupia bolesť na prijateľnú mieru a tvár lásky nezakryje bielosivá hmla.

          Dnes večer budem dúfať, že ráno prinesie nový nádych.

Forsaken

           

„Môj život je púšť, uprostred ktorej stojím ja, s rukami doširoka otvorenými. Ľudia sú len milióny bezvýznamných zrniek piesku, ležiacich mi pri nohách, lietajúcich okolo mojej tváre, páliacich ma v očiach…”

          Ako môže jedna jediná veta zmeniť minulosť na lož? Ako je možné, že jedno zdanlivo bezvýznamné priznanie zrútilo všetko, v čo som celý život verila? Ten pilier, tá istota, to miesto, kam som sa mohla vždy vrátiť, na ktoré som sa vždy mohla spoľahnúť, ktorému som mohla vždy veriť, je nenávratne preč.

          Púšť okolo mňa, púšť v mojej hlave, púšť v mojej duši. Kráčam bosá po púšti a vietor ticho spieva svoju smutnú pieseň o bolesti, strate a samote.

         Prečo odrazu hovoríme iným jazykom? Ako vznikol tento Babylon v našom živote? Doba, keď sme sa dokázali aspoň letmo dotknúť končekmi prstov sa zdá byť tisícky svetelných rokov vzdialená. Stojac sama na púšti zatvorím očí a rozprestriem ruky v nádeji, že na prstoch ucítim známy ľudský dotyk. Ale ten neprichádza. Už sme každá niekde inde. Už nestojíme na jednej lodi. Už nehovoríme jedným jazykom.

          Polovicu mojej tváre osvetľuje slnko, druhá je zámerne v tieni. Ešte stále nie som pripravená ukázať ju svetu. Pretože svet ešte stále nie je pripravený ju vidieť.

          Za nekončiacimi púštnymi vlnami sú zase iba ďalšie púštne vlny. Som jediná živá bytosť v tomto svete ovládanom slnkom a vetrom. Nie je tu nikto, kto by ma viedol, nikto, kto by ma učil, nikto, kto by ma chytil za ruku a ukázal smer. Nenašiel sa nikto, kto by mi bol rovný, nikto, kto by prijal moju neosvetlenú tvár. Mám len zoznam úloh a poslaní, páliace slnko a nekonečný počet zrniek piesku.

          „Zvládneš to aj sama, už si predsa veľká,“ šepká púštny vietor. No sklamanie bolí a strata severnej hviezdy čo určuje smer sa zdá byť fatálna. A ja práve teraz nevládzem ísť ďalej. Prepáč, mami…

Punctum temporis

    

          Roztrhal si ma na kúsky. Napálil si to do mňa v plnej rýchlosti ako vlak, bez ohľadu na moje city, bez ohľadu na moju krehkosť.

          Nemusím dlho premýšľať, čo to pre teba znamenalo. Závan nehy, vôňa lásky, momentálny pocit, ktorý si zatúžil zhmotniť. Vrazil si do mňa pečať slabej.

          Chytil si ma za ruku, pritiahol k sebe, priložil tvoje pery na moje a na pár nekonečných sekúnd vytrhol z reality. Daroval si mi krídla, ktoré si vzápätí bez milosti premenil na popol. Spálil si ich slovami prítomnosť a budúcnosť.

          Na okamih si ma povýšil na dokonalú bytosť, na okamih som celá patrila tebe a ty mne. Na jediný okamih som konečne pochopila význam slova milovať.

          Nikdy nezabudnem na ten pocit, keď si sa mi pohľadom vpil do očí, palcom pohladil po líci a povedal, že som tá najúžasnejšia žena v tvojom živote. A že len ťažko to niekto prekoná.

          Verila som tomu. Pretože som tomu tak šialene túžila veriť.

          Nechal si ma stáť samú. Na útese obohnanom ľadovým vetrom, so spálenými krídlami a otázkou na perách, či mi ešte niekedy niekto daruje nové, a svojou láskou ma opäť vynesie k výšinám. Niekto, kto tento krát moju ruku nepustí. Niekto, pre koho budem znamenať viac, než len zhmotnenie momentu.

This nameless feeling

       

          Mal by niesť tvoje meno. Ten pocit, ktorý v sebe mám. Zatiaľ neexistuje slovo, ktoré by ho opísalo. Ležiac na posteli sa pokúšam zhmotniť pocity grafitom ceruzky na kúsok bieleho papiera.

          Cítim sa ako…

…jesenný dážď. Tichý, pokojný a rozvážny.

… pohľad, ktorý ťa prinúti zastaviť sa.

…túžba, ktorú ktosi celý život nosil v sebe a nikdy nenaplnil.

…slovo. Jediné slovo, ktoré dokáže zmeniť osud dvoch ľudí.

… ticho, ktoré sa rozľahne bytom, keď všetci zaspia.

…šálka horúcej kávy. Temno a predsa harmonicky.

…úsmev, ktorým umierajúci vraví navždy zbohom.

…plameň sviečky, ktorý netuší či ho ktosi sfúkne alebo nechá dohorieť až do konca.

…dych čo vracia nádej skrehnutým prstom.

…vzácny dar, ktorý ľudstvo berie ako samozrejmý.

          Cítim sa byť výnimočná a všedná zároveň. Cítim sa byť šťastná, no to šťastie zvláštne bolí. Cítim sa byť prítomná, a myšlienkami predsa kdesi za horizontom.

          Tak už konečne vieš čo cítim?