Elementary

Som oheň.
Nebráňte mi horieť vášňou. Neberte mi možnosť vzplanúť, zapáliť sa pre správnu vec, či hriať ľudí v mojom srdci. Chcem byť tým svetlom, čo dokáže vyviesť z tmy.

Som zem.
Nezakazujte mi rozprestrieť sa pod nohami tých, ktorým chcem byť oporou. Dovoľte mi ticho stáť a pozorovať svetlo hviezd rozpíjajúce sa na nočnej oblohe. Chcem byť úrodnou pôdou veľkých myšlienok.

Som voda.
Nechajte ma tiecť a utiecť cestami, ktoré som si zvolila. Nekážte mi ako mám prekonávať prekážky, neskrývajte moje slzy, ktorými kropím vyprahnutú púšť. Chcem prúdiť svojou vlastnou dynamikou, byť dravá rieka vstupujúca do tichého nekonečna pokojného oceánu.

Som vzduch.
Nedržte ma zamknutú na jednom mieste, nechajte ma slobodne letieť v ústrety budúcnosti. Neberte mi nebo, to posledné miesto, kde môžem byť sama sebou. Chcem byť tou silou, čo odfúkne mračná a zaženie búrku.

Som živel.
Nebráňte mi žiť svoj osud.

I’m sorry…

             

„To bol taký malinký svetrík, čo si si práve na seba „uštrikovala“.“
Vravieval vždy, keď som sa zamotávala do svojich egocentrických paranojí.

„Nepáči sa mi keď nadávaš.“
Mračil sa keď som pičovala na skurvenú robotu.

„Nemáme sa kam náhliť. Je pred nami celá večnosť.“
Povedal mi, keď sme zostali sami.

„Psychicky sme každý niekde úplne inde.“
Napísal mi, keď som náš vzťah úspešne zdeštruovala.

Neviem, komu sa mám ospravedlniť skôr – tebe, za to čo som zničila, alebo sebe samej za to, že som si ťa nechala ujsť…

And now I’m only asking

                         

Čo je to priateľstvo?

          Od kedy môžete človeka považovať za priateľa? Závisí to od času stráveného spolu? Od počtu informácií a dôverností, ktoré si navzájom vymeníte? Alebo je to len o „pocite“, ktorý pri tom človeku máte?

Je úprimnosť dôkazom priateľstva?

A je naopak nedostatočná úprimnosť dôkazom toho, že sa nejedená o priateľstvo? Aký je rozdiel medzi úprimnosťou a priamosťou? Je úprimnosť skutočne dôležitá?

Môže priateľstvo zomrieť?

          Môže si človek odrazu uvedomiť, že to čo cítil už pominulo? Je to s priateľstvom rovnaké ako s láskou? Je vzťah dvoch ľudí stále o tom istom, bez ohľadu na to, či sa jedná o priateľov alebo partnerov? Môže priateľstvo skončiť na základe ničoho? Možno priateľstvu vystrojiť pohrebnú hostinu? Môže sa stať, že človek zistí, že priateľstvo vlastne nikdy nebolo?

Dokážu hádky utužiť priateľstvo?

          Môže sa výmena názorov ukončiť vetou „Nechajme to, veď sa poznáme už toľko rokov…“? Držali by ste miesto v srdci dávnemu priateľovi, ktorý sa rozhodol odísť, pre prípad, že by sa vrátil? Menia sa vzťahy na základe zmeny ľudí alebo sa menia ľudia na základe zmeny vzťahu? Má zmysel udržiavať priateľstvo len kvôli „tomu všetkému, čo sme spolu prežili“?

          Ja nič neriešim, nič nerozoberám. Nič nepitvem. Viem, že to nemá význam. Ja sa iba pýtam…

Vinná

             

          Je rozdiel keď človek koná dobro a keď človek pácha dobro.

          Ja pácham dobro.

          Toľko krát som počula túto vetu, no až teraz som pochopila jej význam. Až teraz, keď som začala balansovať na hranici únosnosti. A jednou nohou urobila vedomý prešľap.

          Musím konečne pochopiť, že ľudia sa o seba dokážu postarať aj bez mojej pomoci. Musím sa prestať angažovať do problémov, ktoré sa ma netýkajú. Musím už pochopiť, že si ľudia dokážu sami riešiť svoje problémy, sami prezliecť periny či prichystať raňajky.

          Chcela by som povedať, že mi je jedno čo iných trápi. No nedokážem to. Ani by to nebolo správne. Musím len nájsť tú pravú mieru, na koľko sa môžem zapojiť. Nájsť tú zlatú strednú cestu. Stáť pri ľuďoch, na ktorých mi záleží, no nezasahovať do ich života. Do prirodzeného vývoja ich osudu. Do ich prianí, pocitov a následných rozhodnutí.

          Toto bolo posledné upozornenie. Ak nezastavím, nebude už cesty späť…

          I’m sorry…

 

Soul storm

             

            Chce sa mi kričať. Z plných pľúc. Chcem plakať. Dlho, hrdelne a usedavo. Chcem búchať dlaňami o steny, zatvoriť sa do malej miestnosti, nadávať a obviňovať život, karmu, Boha, teba…

            Odpovede však neprichádzajú. Iba tvoje „hmm..“ ako reakcia na všetko. Nevládzeš, nemôžeš, nechceš. Tak ako ja.

            Kvantá problémov, zdanlivo podstatných, otravujú naše životy. Sme ich preplnení, no paradoxne sa cítime prázdni. Slová, rozhovory, emócie, vzťahy… obyčajná vata, ktorá ako burina dusí úsmev. Myšlienka zovrie hrdlo, no slzy stále neprichádzajú. Oblaky dnes plačú za nás.

.

            Riešenie? Zavri oči…

…you know, its only a feeling…

Meet the Princess

      

 

          Zoznámte sa s novodobou princeznou.

 

          Má modré džínsy a jednoduché biele tielko. Trochu sa zašpinila, no jej to nevadí. Škvrny na oblečení sa dajú vyprať, tie na duši sú trvalé…

 

          Čosi zviera v ruke. Čosi čo je pre ňu cenné a čo nepustí za nič na svete. Je to fotka. Snažím sa zistiť, čo je na nej, no je priveľmi skrkvaná a ja sa nebudem pokúšať jej ju vziať. Chápem, čo pre ňu musí znamenať.

 

          Má nádhernú tvár. Mladú, ešte celkom nepopísanú a predsa je v nej skrytý kus bolesti. Make up naznačujú len dve sivé škvrny okolo očí. Slzy uschli iba prednedávnom.

 

          Princezná sa neusmieva. Jej pohľad je chladný a prázdny. Vyzerá, že chce niečo povedať, no jej pery zostávajú zatvorené.

 

          Havranie vlasy efektne pozliepané práve zasychajúcou krvou, dotvárajú celkový obraz osamelej princeznej, ležiacej ticho v skalnatom údolí.

 

          Vraciam sa hore na most po mobil a vytáčam políciu…

Baby, don´t lie!

              

          Klameš.

          Vidím tvoje vyhýbavé odpovede. Počujem ako tón tvojho hlasu vyskočil o pol oktávy vyššie. Nepozeráš mi do očí a ak áno, tak len na stotinu sekundy. Opäť čosi predstieraš, i keď vôbec nemusíš. Znovu na mňa niečo hráš a ja netuším kam má toto celé viesť.

          Myslíš si, že som slepá voči tvojim lžiam, voči tvojim výhovorkám. Veríš, že sa spolieham na tú tvoju zdrvujúcu úprimnosť, ktorou zarážaš všetkých naokolo. No ja viem, že to špliechanie faktov do tváre, pramení z čohosi úplne iného.

          Tvoje sebavedomie je len maska pre tvoju zráňanú dušu. Vieš to ty, viem to ja. A ty dobre vieš, že ťa poznám. Už takmer dokonale. Poznám tvoje slabosti, viem, čo ťa trápi, viem, kedy sa ťa dotknú moje reči, aj keď sa tváriš, že ti je vlastne všetko jedno. Že si skala, že teba sa nič nedotkne, lebo ty si iný, jedinečný a výnimočný.

          Som nahnevaná. Som urazená a zúrim. No len chvíľku. Potom príde ten pocit sklamania a mňa to mrzí. Mrzí ma, že mi neveríš. Mrzí ma, že pre teba nemôžem byť tým, čím by som chcela. Že pre teba nemôžem byť človekom, ktorému budeš dôverovať. Človekom, pri ktorom nebudeš mať potrebu niečo predstierať.

Rest in peace

       

           Sú veci, ktoré o mne nevie nikto. Ktoré pochovávam hlboko vo svojom vnútri. Ktorým staviam tmavé pomníky z chladného kameňa. Skutočnosti, ktoré by nikdy nemali vyjsť na povrch.

          Ťaživé tajomstvá, ktoré prespávajú v každom z nás a osvetľuje ich iba hlboká noc. Sú večným zdrojom strachu, obáv, temnoty, no napriek tomu človeka zvláštne zapĺňajú. Sú ako betónový balvan, nedobrovoľne stabilizujúci náš život na istom bode.

          Nie sú mŕtve, iba tíško spia. Odpočívajú a možno čakajú na návrat. Keď pozbierajú všetku svoju silu, vyplávajú na povrch a obrátia mi život hore nohami. A prinútia ma vymeniť si s nimi miesto.

 

Requiem for a feeling

                

          Vedela som, že existuje spravodlivosť, no v skutočnosti som tomu vlastne neverila. Neverila som, že niekto alebo niečo sleduje, čo v živote vyvedieme a potom nás náležite potrestá. Dlho sa mi všetko prepieklo, vyšla som z omylov ako víťaz. Tušila som, že raz sa mi to vráti. Len som to nečakala tak skoro. A hlavne som nečakala, že sa mi to všetko vráti prostredníctvom jednej jedinej osoby. Tak hromadne a tak intenzívne.

          Čakám, že čas všetko vylieči. Aj kúsok ostrého skla, ktoré obmýva morský príliv zostane časom dokonale hladký. Verím, že aj mne príliv času postupne vyhladí všetky tie jazvy, škrabance a modriny, ktoré som utŕžila vďaka láske k tebe.

          Či som sa poučila? Určite áno. Či je zo mňa iný človek? Áno je. Či lepší, to neviem. Rozhodne starší, vyčerpanejší a oveľa oveľa krehkejší.

          Jediné, o čo som ťa žiadala bola úprimnosť. Aby som vedela, na čom som. Aby sme vedeli na čom sme. Aby sme dokázali reálne fungovať. Chvíľu to fungovalo. Asi hodinu. A potom sa všetko vrátilo do starých koľají.

          Skutočne existuje taká sebecká manipulátorská sviňa ako si ty? Naozaj to bolo reálne? Alebo to celé bol iba zlý sen?

          Nenávidieť ťa by bolo veľmi jednoduchým riešením. Ale fakt, že s tvojím menom sa mi asociujú len tie najhoršie nadávky asi znamená, že to celé je už v háji.

          Konečne ťa mám na háku. Je mi jedno s kým si, čo robíš a komu ničíš život rovnakými kecmi, ako kedysi mne. Mám ťa v prdeli ako svetovú politickú situáciu, dianie na Wall Street a súkromie Pavla Bruchalu.

          Napriek tomu ťa musím mať stále na očiach. Ako memento, ako vyhrážku, ako guľku, ktorá tesne minula životne dôležité orgány. Si pre mňa živím pomníkom mojich snov a ideálov.

Watching, sleeping, dreaming

…….. Som pozorovateľ.

……..Sedím v izbe, dookola obložená chaosom. Čas okolo mňa triští zákernou rýchlosťou a ja som len tichý pozorovateľ.

……..Nehýbem sa vpred, nekráčam vzad, nevznášam sa smerom nahor, neklesám k žiarivému peklu. Stojím nehybne na mieste a pozorujem.

……..Nie som zbabelec, ktorý sa bojí kráčať, aj keď netuší, či to, čo ho čaká sú ostré črepy alebo mäkká jarná tráva. Nemám strach. No nemôžem ísť vpred. Som iba pozorovateľ.

……..Sledujem život pulzujúci na rozhraní normality a šialenstva. Skúmam vývoj osobností. Pozorujem ako každý deň slnko vybehne spoza smutného paneláku a večer nenápadne zalezie za kopce. Ešte stále ho to baví…

……..Som človek-milión, moje prsty nezanechávajú odtlačky, moje slová nepodnecujú spomienky. Som vzduch, ktorý dýchaš, no nevnímaš ho, som dotyk, ktorý prijímaš, no nečakáš ho, som smrť, ktorú cítiš, no vytrvalo ignoruješ. Som len ranná rosa, ktorá zmizne skôr, ako otvoríš oči.

……..Žijem si to svoje mimikry a skutočný život sa zákerne vyvíja mimo mňa. Nemôžem ovplyvniť sled udalostí. Nemôžem rozhodnúť, čo bude nasledovať. Nemôžem zmeniť to, čo je už dávno dané. Som iba pozorovateľ.

……..Boh spravil z môjho života zaujímavé divadlo. A ja som iba divák v prvom rade.