Game over?

Posted: apríl 4, 2013 in Uncategorized

Obrázok

Vždy keď sa postavím na nohy, naškrabem všetku svoju silu, presvedčím samú seba, že som stále tá amazonka, ktorá všetko zvládne a všetko prekoná, vpáli do mňa život a jeho jedinečný zmysel pre situačný humor rýchlosťou diaľničného nákladiaku.

Nový level. Zas a znova. Inak by nás ten život predsa nebavil. A tak sa chvíľku utápam v sebaľútosti a keď vidím, že ma to aj tak nikam neposunie, zasa a opäť sa pozviecham, postavím sa na doudierané nohy a vydám sa zbierať kúsky svojich orgánov, rozhodených po diaľnici života.

To, čo ma dokáže zakaždým zraziť na kolená je ten finálny Boží produkt – človek. Zvracala som už v všeličoho, z chľastu, kolotočov aj z kožky na mlieku. Ale z ničoho mi nie je tak zle ako z ľudí. Z toho ako vám po rokoch zrazu ktosi z ničoho nič vrazí nôž do chrbta. Prečo? Lebo jeho život je prázdny a emócie televíznych seriálov ho už dostatočne nenapĺňajú. Lebo nedokáže zniesť, že sa zakaždým postavíte a prejdete do ďalšieho levelu zatiaľ čo on sa stále rochní v sebaľútosti na okraji diaľnice. Lebo chce byť za každú cenu pred každým za toho dobrého. To on je to chúďatko, on je tá obeť.

Nehnevám sa. Cítim sa sklamaná. Podvedená a zhnusená. Ako cynický úsmev pomedzi polovlažné slzy. Chuť zakričať „keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte“, rozbehnúť sa a skočiť im na ten hák. Aby si pomazali brušká vlastnou dokonalosťou, uspokojili sa týmto potvrdením ich všeobjímajúcej pravdy. Ale viete čo, moji milí? Seriem ja na vás. Topte sa pokojne ďalej vo svojich umelých problémikoch, ja idem ďalej. Možno to nebude také jednoduché, možno by som niekedy potrebovala aj vašu pomoc, povzbudenie a rady. Bez vás to bude ťažké. Ale nie nemožné. Balím si posledné franforce svojej kože a vydávam sa na cestu. Plnú nových a nových levelov.

Reklamy

Neznesiteľná neistota bytia

Posted: október 28, 2010 in Uncategorized

Môžete veriť v čokoľvek.

Môžete mať po svojom boku Boha, rodinu aj celý zástup ľudí, ktorým vravíte priatelia.

Môžete prekonávať prekážky, rozdávať úsmev a šťastie, dávať aj prijímať lásku.

Môžete robiť či dokázať čokoľvek na svete.

Nič to nezmení na tom, že ste, vždy ste boli a aj na veky zostanete sami.

Raz, keď zavriete oči a znova ich otvoríte, zistíte, že pri vás nikto nestojí. Mama vás už nedrží za ruku. Najbližší priatelia vám už nenašepkávajú čo ďalej. Vaša láska sa vám už nepozerá hlboko do očí. Každý si žije svoj život. Každý človek na svete je sám.

Pozerám sa do zrkadla a odraz v ňom ma napĺňa strachom. Kedy som dospela k tejto osobe? Kedy som prestala ísť ďalej? Kedy som sa stratila?

Zistila som, kto som. Že som slabá. Že nie som tá, ktorou som dlhé roky žila vo svojich predstavách. Že to nedokážem…

Ideály, nadhľad a viera v to, že „mne sa to stať nemôže“ sú tak strašne vzdialené. Jedno ráno som sa zobudila a sladká naivita, ktorej existenciu som vždy popierala, bola odrazu skutočne preč. Svet bol stále ten istý, ale moje miesto v ňom sa zmenilo. Stalo sa skutočnosťou.

Nie je najťažšie priznať si chybu. Najťažšie je, priznať si, ako sme naložili s našim životom. Položiť si ruku na srdce a priznať, že nie sme šťastní. Že sme sami. A že to takto nezvládame.

 

Nie som šťastná.

To znamená, že som svojim spôsobom mŕtva.

eLeCtIoN

Posted: jún 15, 2010 in Uncategorized

Zem odrazu zastala a hviezdy začali rotovať obrovskou rýchlosťou. Kdesi vnútri cítim bolesť. Nie ostrú. Dunivú a chladnú ako pád do hlbokej studne.

Môj jediný spoločník je pohár vodky a krabička cigariet. Dofajčím jednu a nechám ju v popolníku dodýchať svojim vlastným plameňom. Zapaľujem si druhú. Moje jediné svetielko nádeje zažiari ako maják na pár chvíľ na jej hrote.

Z ulice sa rúti hluk, no jediné čo počujem je krik tabaku a kvapky stekajúce po studenom poháriku.

Parlamentné voľby už prebehli, tie naše sú však ešte v plnom prúde. Sľuby, úsmevy a poloprázdne kecy skončili a dnešným dňom začína moratórium. Moje ticho hovorí oveľa viac ako čokoľvek, čo si povedal predtým.

Blížia sa voľby. V rukách už držím volebné lístky. Sú iba dva. Žiadne krúžky. Žiadne kalkulovanie. Buď – alebo. Urnou je náš spoločný život, ktorému o chvíľu vtisneme nové smerovanie.

Tienim si lístkami a pokúšam sa uhádnuť na čo myslíš. Vlastne neviem, či to vôbec chcem vedieť. Ešte to nechceš vzdať. Ale viem, že tento režim nie je ten, v ktorom chceš tráviť svoj život…

Je mi jedno ako sa rozhodneš. Je mi jedno, ktorým smerom sa ďalej vydám. Potrebujem iba jediné. Konečne sa pohnúť vpred. S tebou alebo bez teba.

Moontalking

Posted: december 15, 2009 in Uncategorized

Varuje ma. Každú noc…

Vždy v noci sa mesiac vkradne oknom do mojej izby a ostrým koncom do mojej pokožky vyrýva neviditeľné odkazy. Cítim ich vždy ráno, keď sa prebudím. Sú studené, no pália. Po chvíľke sa však vytratia a ja opäť zabudnem, čo mi chcel mesiac povedať.

Chlad mrazivej noci zabíja teplo môjho dychu a rozpúšťa jeho bielu dušu v poverí. Pozerám na provokatívne ostrý kosák mesiaca, hrdo demonštrujúci schopnosť znovu vyrásť zo svojej malosti, ktorú ľudia tak bolestne postrádajú. Sprievod jeho tichej symfónii robí jediná osamelá hviezda, ticho závidiaca jeho nekonečnosť. Pýtam sa, prosím ho, šepkám, modlím sa. Mlčí. Nemôže mi odpovedať. A tak čakám každý deň, kedy opäť príde.

Nespím. Už veľa nocí. Budím sa, otváram oči a prstami hľadám odpovede vryté v mojej koži. Nie sú tam. Zmiznú vždy keď sa zobudím. Hľadám s mesiacom spoločný jazyk – ja mám otázky, on odpovede. Jedného dňa jeho slová možno pochopím…

Neprebudená

Posted: november 27, 2009 in Uncategorized

Potiahla som páku. Za jazdy.

Podomnou sa otvorili padacie dvierka a ja sa teraz šúcham telom o štrk.

Chcela som vyjsť von zo svojej ulity. Chcela som opäť cítiť, čo je to život, byť jeho súčasťou, plávať v jeho prúde, nechať sa ním unášať. Proste von zo svojho sveta, ktorý si pestujem okolo seba.

Jediné čo cítim je bolesť. Prach a spálenú pokožku.

Chcem sa konečne zobudiť z toho sna, ktorý volám život. Zobuďte ma niekto. Prosím. Pre Boha niekto ma už ZOBUĎTE!!!

Welcome to Hell

Posted: august 14, 2009 in Uncategorized

Welcome to hell

Na začiatku nič necítiš. Okolo teba je tma a ticho. Cítiš jemný vietor zapletajúci tvoje vlasy. Potom sa rozhoria ohne…

Stojíš uprostred hnedočervenej tmy, akoby ju osvetľovalo práve zomierajúce slnko. Pozrieš sa dolu a zistíš, že bosými nohami stojíš uprostred lepkavej hmoty, ktorá sa do teba vžiera ako vyčítajúci pohľad.

V nose zacítiš pach. Ostrý, síričitý, nekompromisne zapĺňa tvoje pľúca. Chceš sa nadýchnuť, no vzduch je stále hustejší.

Pod nohami sa ti valia tisíce mŕtvych tiel, posúvajú ťa kamsi ďalej a upierajú na teba oči plné nenávistnej prázdnoty. Cítiš sa vinný. Ich obnažené prsty sa ťa snažia zachytiť a stiahnuť dolu, presviedčajú ťa, že patríš tam k nim, no už nemajú dosť síl tak iba ostrými končekmi kostí trčiacimi z prstov podpisujú tvoje bosé nohy.

V ušiak ti znie čosi ako výkrik, ktorý neutícha, neklesá ani nestúpa. Prediera sa ti do uší, reže do nich krvavé trhliny. Pokožka ťa páli akoby sa každú chvíľu mala vznietiť. Chceš sa nadýchnuť dymu naokolo, aby ťa zbavil vedomia, no tvoje zmysli sú vybičované na maximum a ty cítiš každý jeden podnet akoby bol vyrobený práve pre teba. Okolo teba je peklo, no nie je nič oproti tomu peklu, ktoré sa ti odohráva vo vnútri. To peklo, čo kúsok po kúsku užiera tvoju podstatu. Peklo, ktorým každú noc trestáš svoju dušu za hriechy páchané cez deň.

Ráno, je ešte ďaleko, tak ďaleko, že ešte ani netušíš, že iba snívaš. Príde ráno a jeho žiarivá náruč ťa zachráni pred peklom, ktoré prichádza vždy, keď zatvoríš oči. Príde ráno a zachráni tvoju dušu. Ešte mnohokrát.

Slnko ale pre teba nebude vychádzať večne. Jedného dňa, keď oči zatvoríš, ťa už nezachráni. A ty zostaneš naveky uväznený v pekle, ktoré si si stvoril.

Dobrú noc…

Hra na tváre

Posted: jún 17, 2009 in Uncategorized

Hra na tvare

Rozohrali sme partiu. Na rukách máme karty, z ktorých každá má svoju tvár, svoj výraz, vpísanú emóciu. Stávky rýchlo stúpli a hra začala naberať na obrátkach. Na stôl vykladáme naše tváre a hráme sa na život.

V rýchlom slede odkrývame usmievavé tváre plné lásky a pochopenia, ktoré striedajú tváre sebecké, hašterivé a zlé. Na stôl vyhodíš prchkého dolníka a vzápätí ho sám prebíjaš výrazom pokory. Tvoju nedocenenú kartu pochová moja karta presviedčania, na ňu hádžeš preťaženú tvár a pridávaš výraz zraneného. Na ne bezprostredne padajú moje tváre stagnácie, rozčarovania a sklamania.

Hra sa stupňuje, naberá na dynamike, vyťahuješ dvojice dotknutých tvárí, výrazy hnevu a malú postupku žiarlivosti. Kontrujem výrazom zarytého mlčania, vykladám kartu ženskej zraniteľnosti, a keď nepomáha ani tvár zúfalstva a beznádeje, vyložím na stôl tri uslzené kráľovné. Kráľovné zaberajú, túto malú vojnu som vyhrala. Hra však pokračuje.

Nechceš sa dať a vyťahuješ ťažké kalibre. Rozprestrieš predo mňa vejár karát s tvárami zlosti, urazenosti, výrazom ohrudnutia, dotknutého ega, trucu a uzavretosti. S víťazoslávnym pohľadom hodíš na kopu ešte kričiaceho kráľa, založíš si ruky a čakáš na môj ťah.

Už nepozeráš na mňa, nepozeráš pred seba, sleduješ len svoje karty, kalkuluješ ďalší ťah. Už nehráš pre zábavu, hráš len pre víťazstvo.

Pozerám sa na svoje karty. Neostalo ich veľa a tromfy sú už takmer minuté. Zvažujem, či má zmysel pokračovať v hre. Stávky sa každým kolom zvyšujú a o nejaký čas môže mať prehra fatálne následky na živote. Mením karty. Zložím tie staré a čakám akú paletu tvárí mi život ponúkne. Toto kolo stojím, o chvíľu dostanem do rúk svoje nové karty a na rade budeš opäť ty.

Premýšľam, prečo si myslíš, že ak ma porazíš, budeš víťaz.

Premýšľam, kedy si zabudol na to, že na začiatku sme hrali spolu…