Game over?

Posted: 4 apríla, 2013 in Uncategorized

Obrázok

Vždy keď sa postavím na nohy, naškrabem všetku svoju silu, presvedčím samú seba, že som stále tá amazonka, ktorá všetko zvládne a všetko prekoná, vpáli do mňa život a jeho jedinečný zmysel pre situačný humor rýchlosťou diaľničného nákladiaku.

Nový level. Zas a znova. Inak by nás ten život predsa nebavil. A tak sa chvíľku utápam v sebaľútosti a keď vidím, že ma to aj tak nikam neposunie, zasa a opäť sa pozviecham, postavím sa na doudierané nohy a vydám sa zbierať kúsky svojich orgánov, rozhodených po diaľnici života.

To, čo ma dokáže zakaždým zraziť na kolená je ten finálny Boží produkt – človek. Zvracala som už v všeličoho, z chľastu, kolotočov aj z kožky na mlieku. Ale z ničoho mi nie je tak zle ako z ľudí. Z toho ako vám po rokoch zrazu ktosi z ničoho nič vrazí nôž do chrbta. Prečo? Lebo jeho život je prázdny a emócie televíznych seriálov ho už dostatočne nenapĺňajú. Lebo nedokáže zniesť, že sa zakaždým postavíte a prejdete do ďalšieho levelu zatiaľ čo on sa stále rochní v sebaľútosti na okraji diaľnice. Lebo chce byť za každú cenu pred každým za toho dobrého. To on je to chúďatko, on je tá obeť.

Nehnevám sa. Cítim sa sklamaná. Podvedená a zhnusená. Ako cynický úsmev pomedzi polovlažné slzy. Chuť zakričať „keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte“, rozbehnúť sa a skočiť im na ten hák. Aby si pomazali brušká vlastnou dokonalosťou, uspokojili sa týmto potvrdením ich všeobjímajúcej pravdy. Ale viete čo, moji milí? Seriem ja na vás. Topte sa pokojne ďalej vo svojich umelých problémikoch, ja idem ďalej. Možno to nebude také jednoduché, možno by som niekedy potrebovala aj vašu pomoc, povzbudenie a rady. Bez vás to bude ťažké. Ale nie nemožné. Balím si posledné franforce svojej kože a vydávam sa na cestu. Plnú nových a nových levelov.

Neznesiteľná neistota bytia

Posted: 28 októbra, 2010 in Uncategorized

Môžete veriť v čokoľvek.

Môžete mať po svojom boku Boha, rodinu aj celý zástup ľudí, ktorým vravíte priatelia.

Môžete prekonávať prekážky, rozdávať úsmev a šťastie, dávať aj prijímať lásku.

Môžete robiť či dokázať čokoľvek na svete.

Nič to nezmení na tom, že ste, vždy ste boli a aj na veky zostanete sami.

Raz, keď zavriete oči a znova ich otvoríte, zistíte, že pri vás nikto nestojí. Mama vás už nedrží za ruku. Najbližší priatelia vám už nenašepkávajú čo ďalej. Vaša láska sa vám už nepozerá hlboko do očí. Každý si žije svoj život. Každý človek na svete je sám.

Pozerám sa do zrkadla a odraz v ňom ma napĺňa strachom. Kedy som dospela k tejto osobe? Kedy som prestala ísť ďalej? Kedy som sa stratila?

Zistila som, kto som. Že som slabá. Že nie som tá, ktorou som dlhé roky žila vo svojich predstavách. Že to nedokážem…

Ideály, nadhľad a viera v to, že „mne sa to stať nemôže“ sú tak strašne vzdialené. Jedno ráno som sa zobudila a sladká naivita, ktorej existenciu som vždy popierala, bola odrazu skutočne preč. Svet bol stále ten istý, ale moje miesto v ňom sa zmenilo. Stalo sa skutočnosťou.

Nie je najťažšie priznať si chybu. Najťažšie je, priznať si, ako sme naložili s našim životom. Položiť si ruku na srdce a priznať, že nie sme šťastní. Že sme sami. A že to takto nezvládame.

 

Nie som šťastná.

To znamená, že som svojim spôsobom mŕtva.

eLeCtIoN

Posted: 15 júna, 2010 in Uncategorized

Zem odrazu zastala a hviezdy začali rotovať obrovskou rýchlosťou. Kdesi vnútri cítim bolesť. Nie ostrú. Dunivú a chladnú ako pád do hlbokej studne.

Môj jediný spoločník je pohár vodky a krabička cigariet. Dofajčím jednu a nechám ju v popolníku dodýchať svojim vlastným plameňom. Zapaľujem si druhú. Moje jediné svetielko nádeje zažiari ako maják na pár chvíľ na jej hrote.

Z ulice sa rúti hluk, no jediné čo počujem je krik tabaku a kvapky stekajúce po studenom poháriku.

Parlamentné voľby už prebehli, tie naše sú však ešte v plnom prúde. Sľuby, úsmevy a poloprázdne kecy skončili a dnešným dňom začína moratórium. Moje ticho hovorí oveľa viac ako čokoľvek, čo si povedal predtým.

Blížia sa voľby. V rukách už držím volebné lístky. Sú iba dva. Žiadne krúžky. Žiadne kalkulovanie. Buď – alebo. Urnou je náš spoločný život, ktorému o chvíľu vtisneme nové smerovanie.

Tienim si lístkami a pokúšam sa uhádnuť na čo myslíš. Vlastne neviem, či to vôbec chcem vedieť. Ešte to nechceš vzdať. Ale viem, že tento režim nie je ten, v ktorom chceš tráviť svoj život…

Je mi jedno ako sa rozhodneš. Je mi jedno, ktorým smerom sa ďalej vydám. Potrebujem iba jediné. Konečne sa pohnúť vpred. S tebou alebo bez teba.

Moontalking

Posted: 15 decembra, 2009 in Uncategorized

Varuje ma. Každú noc…

Vždy v noci sa mesiac vkradne oknom do mojej izby a ostrým koncom do mojej pokožky vyrýva neviditeľné odkazy. Cítim ich vždy ráno, keď sa prebudím. Sú studené, no pália. Po chvíľke sa však vytratia a ja opäť zabudnem, čo mi chcel mesiac povedať.

Chlad mrazivej noci zabíja teplo môjho dychu a rozpúšťa jeho bielu dušu v poverí. Pozerám na provokatívne ostrý kosák mesiaca, hrdo demonštrujúci schopnosť znovu vyrásť zo svojej malosti, ktorú ľudia tak bolestne postrádajú. Sprievod jeho tichej symfónii robí jediná osamelá hviezda, ticho závidiaca jeho nekonečnosť. Pýtam sa, prosím ho, šepkám, modlím sa. Mlčí. Nemôže mi odpovedať. A tak čakám každý deň, kedy opäť príde.

Nespím. Už veľa nocí. Budím sa, otváram oči a prstami hľadám odpovede vryté v mojej koži. Nie sú tam. Zmiznú vždy keď sa zobudím. Hľadám s mesiacom spoločný jazyk – ja mám otázky, on odpovede. Jedného dňa jeho slová možno pochopím…

Neprebudená

Posted: 27 novembra, 2009 in Uncategorized

Potiahla som páku. Za jazdy.

Podomnou sa otvorili padacie dvierka a ja sa teraz šúcham telom o štrk.

Chcela som vyjsť von zo svojej ulity. Chcela som opäť cítiť, čo je to život, byť jeho súčasťou, plávať v jeho prúde, nechať sa ním unášať. Proste von zo svojho sveta, ktorý si pestujem okolo seba.

Jediné čo cítim je bolesť. Prach a spálenú pokožku.

Chcem sa konečne zobudiť z toho sna, ktorý volám život. Zobuďte ma niekto. Prosím. Pre Boha niekto ma už ZOBUĎTE!!!

Welcome to Hell

Posted: 14 augusta, 2009 in Uncategorized

Welcome to hell

Na začiatku nič necítiš. Okolo teba je tma a ticho. Cítiš jemný vietor zapletajúci tvoje vlasy. Potom sa rozhoria ohne…

Stojíš uprostred hnedočervenej tmy, akoby ju osvetľovalo práve zomierajúce slnko. Pozrieš sa dolu a zistíš, že bosými nohami stojíš uprostred lepkavej hmoty, ktorá sa do teba vžiera ako vyčítajúci pohľad.

V nose zacítiš pach. Ostrý, síričitý, nekompromisne zapĺňa tvoje pľúca. Chceš sa nadýchnuť, no vzduch je stále hustejší.

Pod nohami sa ti valia tisíce mŕtvych tiel, posúvajú ťa kamsi ďalej a upierajú na teba oči plné nenávistnej prázdnoty. Cítiš sa vinný. Ich obnažené prsty sa ťa snažia zachytiť a stiahnuť dolu, presviedčajú ťa, že patríš tam k nim, no už nemajú dosť síl tak iba ostrými končekmi kostí trčiacimi z prstov podpisujú tvoje bosé nohy.

V ušiak ti znie čosi ako výkrik, ktorý neutícha, neklesá ani nestúpa. Prediera sa ti do uší, reže do nich krvavé trhliny. Pokožka ťa páli akoby sa každú chvíľu mala vznietiť. Chceš sa nadýchnuť dymu naokolo, aby ťa zbavil vedomia, no tvoje zmysli sú vybičované na maximum a ty cítiš každý jeden podnet akoby bol vyrobený práve pre teba. Okolo teba je peklo, no nie je nič oproti tomu peklu, ktoré sa ti odohráva vo vnútri. To peklo, čo kúsok po kúsku užiera tvoju podstatu. Peklo, ktorým každú noc trestáš svoju dušu za hriechy páchané cez deň.

Ráno, je ešte ďaleko, tak ďaleko, že ešte ani netušíš, že iba snívaš. Príde ráno a jeho žiarivá náruč ťa zachráni pred peklom, ktoré prichádza vždy, keď zatvoríš oči. Príde ráno a zachráni tvoju dušu. Ešte mnohokrát.

Slnko ale pre teba nebude vychádzať večne. Jedného dňa, keď oči zatvoríš, ťa už nezachráni. A ty zostaneš naveky uväznený v pekle, ktoré si si stvoril.

Dobrú noc…

Hra na tváre

Posted: 17 júna, 2009 in Uncategorized

Hra na tvare

Rozohrali sme partiu. Na rukách máme karty, z ktorých každá má svoju tvár, svoj výraz, vpísanú emóciu. Stávky rýchlo stúpli a hra začala naberať na obrátkach. Na stôl vykladáme naše tváre a hráme sa na život.

V rýchlom slede odkrývame usmievavé tváre plné lásky a pochopenia, ktoré striedajú tváre sebecké, hašterivé a zlé. Na stôl vyhodíš prchkého dolníka a vzápätí ho sám prebíjaš výrazom pokory. Tvoju nedocenenú kartu pochová moja karta presviedčania, na ňu hádžeš preťaženú tvár a pridávaš výraz zraneného. Na ne bezprostredne padajú moje tváre stagnácie, rozčarovania a sklamania.

Hra sa stupňuje, naberá na dynamike, vyťahuješ dvojice dotknutých tvárí, výrazy hnevu a malú postupku žiarlivosti. Kontrujem výrazom zarytého mlčania, vykladám kartu ženskej zraniteľnosti, a keď nepomáha ani tvár zúfalstva a beznádeje, vyložím na stôl tri uslzené kráľovné. Kráľovné zaberajú, túto malú vojnu som vyhrala. Hra však pokračuje.

Nechceš sa dať a vyťahuješ ťažké kalibre. Rozprestrieš predo mňa vejár karát s tvárami zlosti, urazenosti, výrazom ohrudnutia, dotknutého ega, trucu a uzavretosti. S víťazoslávnym pohľadom hodíš na kopu ešte kričiaceho kráľa, založíš si ruky a čakáš na môj ťah.

Už nepozeráš na mňa, nepozeráš pred seba, sleduješ len svoje karty, kalkuluješ ďalší ťah. Už nehráš pre zábavu, hráš len pre víťazstvo.

Pozerám sa na svoje karty. Neostalo ich veľa a tromfy sú už takmer minuté. Zvažujem, či má zmysel pokračovať v hre. Stávky sa každým kolom zvyšujú a o nejaký čas môže mať prehra fatálne následky na živote. Mením karty. Zložím tie staré a čakám akú paletu tvárí mi život ponúkne. Toto kolo stojím, o chvíľu dostanem do rúk svoje nové karty a na rade budeš opäť ty.

Premýšľam, prečo si myslíš, že ak ma porazíš, budeš víťaz.

Premýšľam, kedy si zabudol na to, že na začiatku sme hrali spolu…

Learn to let go

Posted: 22 decembra, 2008 in Uncategorized

DESPAIR CLIFF

…nevravím zbohom, bojím sa sily tohto slova, ktoré vraví „už nikdy viac“. Odchádzam bez rozlúčky, no neviem, či sa vrátim. Nastal čas pustiť sa…

Stojím na okraji priepasti, tam kde končí pevná pôda pod mojimi nohami. Pozerám dolu do neznáma, na nekonečnú tmu rozprestierajúcu sa všade navôkol. Vietor mi vlastnými vlasmi zakrýva výhľad a pritom sa ma akosi snaží postrčiť vpred. Už iba jeden krok…

Stojím hore, sama, vo svojom malom svete a už hodnú chvíľu upieram zrak smerom z útesu. Niekde tam dole si ty. Nevidím ťa, ale viem, že čakáš s otvorenou náručou, kedy skočím. Bosými nohami sa zabáram do pôdy podo mnou, prstami hnietim slnkom vyhriatu zem. Myslela som si, že za tie roky sme spolu zrástli, že som zapustila korene, no nie je tomu tak. Ešte stále mám šancu na zmenu.

Dnes je ten deň. Deň, kedy sa rozhodnem, deň, keby sa pustím a naučím sa padnúť. Its time to let go…

Stojím na samom okraji, prsty na nohách sú už vo vzduchu. Otvorím ruky nebu, oči zavriem a naposledy sa nadýchnem. Opúšťam svoj svet. Ten, ktorý som tak dlho budovala, ten ktorý mi bol domovom, ochranou, zázemím. Netuším, či sa ešte niekedy vrátim a či môj svet bude ešte niekedy taký istý. Padám dolu do neznáma a verím, že na konci pádu budeš stále ty. A spolu vytvoríme nový svet.

…chladný vietor mi svišťí okolo uší. Padám dolu do neznáma, no stále cítim zvyšky pôdy na mojich nohách…

Confederacy of unique souls

Posted: 6 októbra, 2008 in Uncategorized

Kdesi v budúcnosti pretrhli sme pásku víťazstva, no patričný pocit sa nedostavil. Tvoj dotyk bolí. Sme tu, sme spolu, sme dokonalí. Sme dvojjediní.

Kladieš otázky, či sme ešte spriaznení, či sme jedna bytosť. Ja sa pýtam – sme ešte?

Mizneš mi pred očami ako hmla, strácaš sa v odraze kvapiek vody. Meníš podobu, oddeľuješ sa odo mňa. Bolí to. Nestrácam len teba, strácam aj veľký kus seba. Spolu s tebou zomiera aj ráno. Bojím sa, že slnko už nikdy nevyjde len pre nás dvoch.

Sediac uprostred ničoho zazriem letmý náznak tvojej prítomnosti. Je to ako rana nožom. Priamo do hrude. Potom, neviditeľná ruka vedúca nástroj samoty sa pomaly posúva nižšie a ostrá čepeľ mi nemilosrdne rozrezáva hrudník a brucho.

Ako sa môžem usmievať, keď ti svoj úsmev nemôžem darovať?

Ako môžem dýchať, keď tu nie si, aby si počul môj dych?

Ako môžem milovať, keď teba už niet?

Nemôžem uveriť, že tvoje pery zostali navždy chladné. Každé ráno vstávam s vierou, že to všetko bol len zlý sen. Že vytočím tvoje číslo a znovu budem počuť tvoj smiech. Že budeš tu, keď ťa zavolám. Že budeš…

Svet bičovaný dažďom sme nechali za bránou a skrývame sa v tme. Chytím ťa za premočený rukáv a otočím k sebe. „Sľúb mi, že nikdy nezomrieš. Prisahaj, že budeme žiť večne, ten náš smiešny život plný strachu z bolesti a prešľapovania na jednom mieste. Všetko to zlé v mojom živote dokážem pochopiť a stojí mi to za to, ak viem, že ťa mám blízko.“ S nepredstieranou naivitou verím, že pomedzi kvapky dažďa na mojej tvári nezbadáš slzy, ktoré som nedokázala potlačiť. Chcem byť silná. Objímeš ma tak, ako by to malo byť naposledy a ja sa nemôžem ubrániť pocitu, že to tak skutočne je.

Ako viem, že tu budeš aj zajtra?

Mám strach, že ak odídeš, budem žiť s vedomím, že to ja som ti napísala ortieľ smrti. Pretože som vedela, kedy si po teba príde. A pretože som ju nedokázala zastaviť. Pretože stále nemám tú silu. Bol si jedným z dôvodov, pre ktoré som sa rozhodla ísť iným smerom, vzdať sa svojho cieľa. A paradoxne ťa teraz presne vďaka tomu strácam. Irónia života je nekonečná a nám možno skutočne nezostáva nič iné iba sa smiať. Smiať sa cez slané slzy a veriť, že jedného dňa budú naše rozhodnutia prameniť z presvedčenia a nie zo strachu.

Dopredu, dozadu, nabok a späť…

Posted: 8 septembra, 2008 in Uncategorized

Moje srdce má namiesto vchodových dverí namontované lietačky. Muži prichádzajú a odchádzajú frekvenciou návštevníkov supermarketu a jediné čo po nich ostáva je ušliapaný koberček a tichá samota psychoticky žmurkajúcej neónky.

Zas a znova. Ten istý rituál. Tie isté reči. Tie isté sklamania. Tá istá bolesť. Tak dôverne známa, tupá, pomaly sa tlačiaca dovnútra ako nožík do stuhnutej kocky masla.

Nič sa nezmenilo. Ani ja nie. „Podstatu človeka nezmeníš,“ povedal mi ktosi, keď som prezentovala svoju pochovanú minulosť, „môžeš ho obliecť do iných šiat, môžeš mu zmeniť meno, pokojne mu môžeš zmeniť aj pohlavie, ale jeho podstatu, tú nezmeníš nikdy.“

Neverila som, že má pravdu. Verila som sebe. Verila som, že som iná, že som išla ďalej, že som prekročila tie staré hranice. Omyl. Trvalo mi veľmi dlho, kým som zistila, že všetko je po starom. NIČ sa nezmenilo. Stále som to ja, so svojim strachom so svojimi úzkosťami s tou svojou prekliatou minulosťou. Akokoľvek sa snažím zabudnúť, akokoľvek sa ju snažím prehliadať, zapierať či ignorovať, na sklonku dňa ma aj tak vždy dohoní.

Nedá sa ujsť pred niečím, čo zo mňa spravilo toho človeka, akým som dnes. Toho cynického, obsedantného, cholerického neurotika trpiaceho vzácnou formou psychického masochizmu, pri ktorom podvedome ubližuje nielen sebe, ale aj ľuďom naokolo. Skeptik. Ateista. Z časti racionalista, stoik aj nihilista.

Kiež by som verila v Boha, v jeho nekonečnú milosť a silu odpustenia. Kiež by som mala tú nádej, že jedného dňa bude všetko dobré, bude mi odpustené a dostanem právo začať odznovu. Buď teraz tu, alebo na tom druhom brehu.

Je jedna hodina v noci a nemôžem spať. Už štvrtýkrát vstávam z postele, aby som sa išla napiť, prejsť po chodbe, zapáliť si na balkón. Znova si líham, na pár sekúnd zavriem oči, no potom ich otvorím a v popamäti šmátram po mobile. Žmúrením sa snažím zmierniť oslňujúce svetlo displeja a hľadám smsku. Minulý štvrtok to bol presne mesiac, čo si mi napísal. Kolaudácia. Len ty a ja. Nazval si ma dievčatkom. Napísala som, že pracujem, že nestíham, že niekedy nabudúce.

Dnes ráno som sa zobudila a uvedomila si, že žiadne nabudúce už nebude. Už nechcem.

Môžem celý život čakať, kým mi Boh, osud, náhoda či iná riadiaca sila vesmíru dá novú šancu. Alebo sa môžem postaviť a po tú šancu si prísť sama. Pridlho som sedela…