Vždy keď sa postavím na nohy, naškrabem všetku svoju silu, presvedčím samú seba, že som stále tá amazonka, ktorá všetko zvládne a všetko prekoná, vpáli do mňa život a jeho jedinečný zmysel pre situačný humor rýchlosťou diaľničného nákladiaku.
Nový level. Zas a znova. Inak by nás ten život predsa nebavil. A tak sa chvíľku utápam v sebaľútosti a keď vidím, že ma to aj tak nikam neposunie, zasa a opäť sa pozviecham, postavím sa na doudierané nohy a vydám sa zbierať kúsky svojich orgánov, rozhodených po diaľnici života.
To, čo ma dokáže zakaždým zraziť na kolená je ten finálny Boží produkt – človek. Zvracala som už v všeličoho, z chľastu, kolotočov aj z kožky na mlieku. Ale z ničoho mi nie je tak zle ako z ľudí. Z toho ako vám po rokoch zrazu ktosi z ničoho nič vrazí nôž do chrbta. Prečo? Lebo jeho život je prázdny a emócie televíznych seriálov ho už dostatočne nenapĺňajú. Lebo nedokáže zniesť, že sa zakaždým postavíte a prejdete do ďalšieho levelu zatiaľ čo on sa stále rochní v sebaľútosti na okraji diaľnice. Lebo chce byť za každú cenu pred každým za toho dobrého. To on je to chúďatko, on je tá obeť.
Nehnevám sa. Cítim sa sklamaná. Podvedená a zhnusená. Ako cynický úsmev pomedzi polovlažné slzy. Chuť zakričať „keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte“, rozbehnúť sa a skočiť im na ten hák. Aby si pomazali brušká vlastnou dokonalosťou, uspokojili sa týmto potvrdením ich všeobjímajúcej pravdy. Ale viete čo, moji milí? Seriem ja na vás. Topte sa pokojne ďalej vo svojich umelých problémikoch, ja idem ďalej. Možno to nebude také jednoduché, možno by som niekedy potrebovala aj vašu pomoc, povzbudenie a rady. Bez vás to bude ťažké. Ale nie nemožné. Balím si posledné franforce svojej kože a vydávam sa na cestu. Plnú nových a nových levelov.
