Punctum temporis

    

          Roztrhal si ma na kúsky. Napálil si to do mňa v plnej rýchlosti ako vlak, bez ohľadu na moje city, bez ohľadu na moju krehkosť.

          Nemusím dlho premýšľať, čo to pre teba znamenalo. Závan nehy, vôňa lásky, momentálny pocit, ktorý si zatúžil zhmotniť. Vrazil si do mňa pečať slabej.

          Chytil si ma za ruku, pritiahol k sebe, priložil tvoje pery na moje a na pár nekonečných sekúnd vytrhol z reality. Daroval si mi krídla, ktoré si vzápätí bez milosti premenil na popol. Spálil si ich slovami prítomnosť a budúcnosť.

          Na okamih si ma povýšil na dokonalú bytosť, na okamih som celá patrila tebe a ty mne. Na jediný okamih som konečne pochopila význam slova milovať.

          Nikdy nezabudnem na ten pocit, keď si sa mi pohľadom vpil do očí, palcom pohladil po líci a povedal, že som tá najúžasnejšia žena v tvojom živote. A že len ťažko to niekto prekoná.

          Verila som tomu. Pretože som tomu tak šialene túžila veriť.

          Nechal si ma stáť samú. Na útese obohnanom ľadovým vetrom, so spálenými krídlami a otázkou na perách, či mi ešte niekedy niekto daruje nové, a svojou láskou ma opäť vynesie k výšinám. Niekto, kto tento krát moju ruku nepustí. Niekto, pre koho budem znamenať viac, než len zhmotnenie momentu.