Forsaken

           

„Môj život je púšť, uprostred ktorej stojím ja, s rukami doširoka otvorenými. Ľudia sú len milióny bezvýznamných zrniek piesku, ležiacich mi pri nohách, lietajúcich okolo mojej tváre, páliacich ma v očiach…”

          Ako môže jedna jediná veta zmeniť minulosť na lož? Ako je možné, že jedno zdanlivo bezvýznamné priznanie zrútilo všetko, v čo som celý život verila? Ten pilier, tá istota, to miesto, kam som sa mohla vždy vrátiť, na ktoré som sa vždy mohla spoľahnúť, ktorému som mohla vždy veriť, je nenávratne preč.

          Púšť okolo mňa, púšť v mojej hlave, púšť v mojej duši. Kráčam bosá po púšti a vietor ticho spieva svoju smutnú pieseň o bolesti, strate a samote.

         Prečo odrazu hovoríme iným jazykom? Ako vznikol tento Babylon v našom živote? Doba, keď sme sa dokázali aspoň letmo dotknúť končekmi prstov sa zdá byť tisícky svetelných rokov vzdialená. Stojac sama na púšti zatvorím očí a rozprestriem ruky v nádeji, že na prstoch ucítim známy ľudský dotyk. Ale ten neprichádza. Už sme každá niekde inde. Už nestojíme na jednej lodi. Už nehovoríme jedným jazykom.

          Polovicu mojej tváre osvetľuje slnko, druhá je zámerne v tieni. Ešte stále nie som pripravená ukázať ju svetu. Pretože svet ešte stále nie je pripravený ju vidieť.

          Za nekončiacimi púštnymi vlnami sú zase iba ďalšie púštne vlny. Som jediná živá bytosť v tomto svete ovládanom slnkom a vetrom. Nie je tu nikto, kto by ma viedol, nikto, kto by ma učil, nikto, kto by ma chytil za ruku a ukázal smer. Nenašiel sa nikto, kto by mi bol rovný, nikto, kto by prijal moju neosvetlenú tvár. Mám len zoznam úloh a poslaní, páliace slnko a nekonečný počet zrniek piesku.

          „Zvládneš to aj sama, už si predsa veľká,“ šepká púštny vietor. No sklamanie bolí a strata severnej hviezdy čo určuje smer sa zdá byť fatálna. A ja práve teraz nevládzem ísť ďalej. Prepáč, mami…